Telá zívajúce nahotou, duše krívajúce prázdnotou. Tancujúce, mapujúce, dych berúce. Duša levice, pohľad milovnice, telo čarodejnice. Zmyslov zbavená, láskou stvorená kráča po okraji papiera. Lieta, plynie, vznáša sa a nadnáša. Pláva hladinou sĺz a kráča si v tom slobodne, pretože už vie. Doma je.
Toto dievča mi učarovalo. Toto dievča ma absolútne a doslova počarovalo. Božská Dorota. Magnetizujúca vedma. Nežná, no rozhodne nie bežná. Ako miesto pre fotenie sme zvolili starý nefunkčný kameňolom v malej dedinke neďaleko Piešťan. Doro je žena vedomá si samej seba. Žena vedomá si svojej hodnoty. Má rada keď jej idú veci po svojom. Ja zasa milujem autenticitu v akejkoľvek forme. No a ona je tak nádherne svoJA. Dokopy sa nám podarilo vytvoriť dokonalú vizuálnu mozaiku jej duše. Fotenie s ňou bolo tancom na frekvencii nebeskej.
„Čo je príbehom mojej duše?Oslobodiť sa. Chcem byť autentická a svoJA.
Oslobodiť sa od všetkých predsudkov o tom, ako by žena mala vyzerať, čo by mala robiť, ako sa správať. Každá z nás chce byť dokonalá a v istom bode života rieši svoju postavu a nedostatky. Tu mi niečo vadí, tam mám veľké brucho a na tvári vyrážky. Tlak spoločnosti a bezmyšlienkovité komentáre namierené na naše telá sú na denno-dennom poriadku. Aj z dobre mysleného komplimentu vznikne nevhodná poznámka. Takzvané “ideály krásy” nám krivia pohľady o samých sebe. Neveríme si. Sme zraniteľní.“
A existujú vlastne akékoľvek ideály?
Najhoršie, že tento problém sa nedotýka iba zovňajšku, ale dotýka sa nášho vnútra. Otázky typu Čo robím zle? Čo mám zmeniť? Som dosť dobrá? sa stávajú dennými “mantrami” a robia v hlave poriadny zmätok až do takej miery, že ohýbajú psychiku zdravého človeka. Sú momenty, kedy sa pristihnem, že konám tak, aby som nepobúrila svoje okolie. Chodím po špičkách. Na tenkej hranici medzi dobrom a zlom (ak také niečo existuje) a uprednostňujem úsudok druhých, než ten vlastný. Myslela som si, že mienka spoločnosti a jej zastaralé názory ma neovplyvňujú. Opak je však pravdou. Ich (ne)násilný tlak sa mi vrýva pod kožu, ako bodavý mráz počas najchladnejšej zimy. Rozdielom je, že netrvá jedno ročné obdobie, ale sprevádza ma neustále.“
Zobuď sa drahá!
Nie je ľahké odbočiť zo zaužívaných cestičiek. Najmä ak sú vydláždené storočnými kameňmi. Postaviť sa za seba (za nás všetky) je náročný proces. Vyžaduje si vytrvalosť a veľa energie. Občas mám chuť poddať sa, inokedy zas bojovať. No popri tom sa učím kto som. Vnímam svoje JA. Hľadám svoju autentickosť a podľa nej aj konám. Prijímam sa. Počúvam sa. Svoje telo, svoju myseľ, svoju ženskosť. Takú aká je, nie takú akú ju chce okolie.“
– Doro
