Sebaláska alebo sebeláska? Zakaždým sa sama seba pýtam, ktorá je tá správna odpoveď. A zakaždým dostanem odpoveď rovnakú. Láska smerom dovnútra, od seba k sebe.
Inšpirujú ma ženy vo svojej bežnosti. Ženy vo svojej každodennosti. Očakávane neočakávané, nesmelo smelé. Tiež som jednou z nich. Jednou z vás. Každé ráno pripomínam sama sebe, že dôležité je vstať a ísť. Každým jedným fotením sa cítim bližšie sama k sebe a bližšie k tebe, žena, ktorá mi to dovolíš. Ďakujem.
Dôvera, ktorá vznikne je puto. Puto, ktoré spája teba s tebou, mňa so mnou a nás zároveň.
Tentokrát to boli sestry. Sestry iluzionistky sveta plného tancujúcich tieňov rozpadajúcich sa v opare hlasných myšlienok. Aj také boli. Aj také som ich videla.
Tentokrát som bola svedkom príbehu sesterskosti Katky a Táni, ktorá život dáva. A príbehu mysle, ktorá život bráva.
“Zápisky denných sinusoíd sa zväčša začínali slovami nevládzem.
Nevládzem bojovať.
Nevládzem utekať.
Nevládzem milovať.
Nevládzem dýchať.
Nevládzem.
Bojujem svoj boj. Svoj boj s ppp, s depresiou, úzkosťou. Boj sama so sebou. Ocitám sa v pocite, že sa nechcem ráno zobudiť. Kamene, ktoré mám v batohu, sú príliš ťažké na to, aby som ich uniesla.
Oči, ktorými sa tak veľmi čisto chcem pozerať na svet, sú zahalené v hmle. V slzách.
Ruky, sú zviazané uzlom, ktorý nie je možné pretrhnúť.
Je v poriadku to nezvládať. Je v poriadku padnúť. Najdôležitejšie je vždy vstať. Nie hneď. Nie rýchlo. Dokonca ani nie vzpriamene a s hlavou hore. Len sa postaviť. A ísť. Pomaly, ale isto.
Na jednu zo zásadných otázok v mojom živote: „Chceš umrieť, alebo nechceš takto ďalej žiť?“, som si musela odpovedať sama.
Musela som si sama určiť smer a postaviť sa mu čelom, no taktiež som na ňu odpovedala držiac za ruku ľudí.
Tých, ktorí mi pomohli vstať.
Tých, ktorí mi ukázali nové cesty a zároveň zavreli niektoré z dverí.
Tých, ktorí ma ľúbili a ukázali mi ako lúbiť.
Tých, ktorí ma každý deň inšpirujú, no taktiež aj tých, ktorí mi ukazujú, kým byť nechcem.
Požiadať o pomoc je známkou sily a dôvery. Dôvery v seba a dôvery v ostatných. Život je jazda. Učím sa milovať. Život aj seba v ňom.”
– Katka
“Najkrajšie poznanie v mojom živote je uvedomenie si, ako všetko a všetci sme v pohybe. Zrejeme. Najkrajšie je zrieť v jadre poznanom. Viem, kto som. Viem, aká som. Ale aj to príde s časom. Uvedomenie, kým som a čo od života očakávam, je poznanie, ktoré vyžaduje veľa pádov. Veľa skúseností, veľa pocitov, veľa času. Počúvať seba je krásne. Počúvať okolie je inšpirujúce.
Po dlhšej dobe a psychickej chorobe viem povedať, že sa ľúbim. Na všetko, čo mi život prinesie sa teším. Nebojím sa. Teším sa, pretože už viem, že to zvládnem. Ľúb sa a nechaj sa byť ľúbeným.”
– Táňa
